Napíšte nám

Meno (povinné)

Email (povinné)

Predmet

Správa (povinné)

sv. Vincent de Paul

Narodil sa v chudobnej rodine v dedinke Pouy v juhozápadnom Francúzsku. Odmalička sa chcel stať kňazom a pomáhať svojej rodine. Bol vysvätený v r. 1600 ako 19-ročný.

V roku 1605 sa Vincent pri jednej ceste po mori dostal do rúk mohamedánskych pirátov a ako zajatec strávil dva roky v Tunise. Na slobodu sa dostal dobrodružným útekom s odpadnutým kňazom, ktorého obrátil. Hlavná etapa jeho života sa však začala po jeho príchode do Paríža. Najskôr v r. 1610 dostal miesto kaplána – almužníka kráľovnej Margity de Valois. V tom čase stretol kardinála Petra de Bérulle, zakladateľa spoločenstiev Oratórií vo Francúzsku, ktorý mu v r. 1612 ponúkol vedenie vidieckej farnosti Clichy pri Paríži. Tu mal možnosť hlbšie poznať problémy kňazskej služby na francúzskom vidieku. Vincent si obľúbil drsných vidiečanov a oni si oblúbili jeho. Už po roku mu kardinál Bérulle naliehavo odporúčal, aby prevzal miesto duchovného vo vplyvnej rodine generála kraľovských galejí Gondiho. Mal byť vychovávateľom jeho synov a duchovným celej rodiny. Vincent iba nerád prijal službu v bohatej rodine, no usiloval sa využiť pre dobrú vec všetky možnosti, ktoré sa mu tam ponúkali. Jeho láskou však ostali chudobní, ktorým pomáhal v duchovnej i hmotnej biede.

Osobitná príležitost na to sa mu naskytla, ked sa roku 1617 stal farárom v Chatillon-les-Dombes neďaleko Lyonu. Bol tam asi mesiac, keď medzi jeho farníkmi ochorela jedna chudobná rodina. Vincent na kázni vyzval farníkov, aby pomohli ako môžu. Tí tak velkodušne dpovedali na výzvu, že chorú rodinu doslova zasypali darmi. Vincent sa potešil, ale videl, že to je iba krátkodobé riešenie. Vtedy sa v ňom zrodila myšlienka charitatívneho bratstva, ktoré by sa staralo o chudobných vo farnosti. Vincent získal pre túto službu viaceré ženy, ktoré boli združené vo farnostiach do bratstiev kresťanskej lásky, ktoré Vincent zakladal všade, kade prechádzal a čoskoro sa rozšírili na celé Francúzsko.

V tom istom roku mal Vincent prvé ľudové misie v obci Folleville. Kázal s takým úspechom, že prizvaní kňazi nestačili spovedať. Z Chatillon les-Dombes sa Vincent vrátil naspäť k rodine Gondi. Pritom pokračoval v organizovaní charitatívnych bratstiev po dedinách. Neskôr sa mu podarilo založiť Bratstvá priamo v Paríži, kde sa ich členkami stali dámy z popredných rodín. Podarilo sa mu získať niekoľko horlivých kňazov, s ktorými sa už od roku 1618 začal venovať tzv. ľudovým misiám. Najvýznamnejšou inštitúciou, ktorú založil Vincent, bola Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, čo bolo na tú dobu pokrokové, pretože sestry neboli zatvorené v kláštoroch, ale vychádzali slúžiť chudobným do ich príbytkov. Založil ju spolu so sv. Lujzou de Marillac v roku 1633. Napriek ustavičnému telesnému a duševnému vypätiu sa Vincent de Paul dožil na tú dobu pomerne vysokého veku 79 rokov. Zomrel 27. septembra 1660. Vtedy už jeho duchovní synovia a dcéry pracovali vo všetkých častiach Francúzska a v mnohých iných krajinách.

sv. Katarína Labouré

Svätá Katarína Labouré pochádzala z burgundského kraja vo východnom Francúzsku. Tam sa narodila 2. mája 1806 v dedinke Fain-les-Moutiers. Bola deviata z jedenástich detí skromnej roľníckej rodiny. Jej pôvodné krstné meno bolo Zoe.

Keď mala Zoe deväť rokov, zomrela jej matka. Stratenú materinskú lásku hľadala u Panny Márie. Istého dňa Zoe vystúpila na stoličku, vzala z kozuba sošku Panny Márie a so slzami v očiach ju tuho zovrela vo svojom náručí: “Odteraz ty budeš mojou matkou”. Od tej chvíle sa stávala čoraz silnejšou. O tri roky neskôr jej staršia sestra Mária Lujza, ktorá sa starala o domácnosť, odišla do rehoľnej spoločnosti Dcér kresťanskej lásky. Dvanásťročná Zoe prevzala celú starosť o dom, maštaľ, záhradu, pekáreň, kurín a holubník. Pomáhala jej pritom mladšia sestra Antónia. Dorastajúce dievča príkladne plnilo úlohu gazdinej.

Keď mala Zoe 14 rokov, k pravidelnej modlitbe začala vždy v piatok a sobotu pripájať aj pôst. Keď mohla, chodila aj vo všedné dni na svätú omšu do jedného chudobinca. Plná zaujatosť prácou a inými povinnosťami jej nedovolila chodiť do školy. Čítať a písať sa naučila až neskôr. No zato už pri dospievaní vážne uvažovala o svojej budúcnosti. Chcela sa stať rehoľníčkou. Preto odmietala ponuky k sobášu. Pri voľbe rehoľnej spoločnosti jej pomohol živý sen, v ktorom ju svätý Vincent de Paul povzbudil k vstúpeniu do spoločenstva Dcér kresťanskej lásky, ľudovo nazývaného vincentky. Zoe vstúpila do noviciátu vincentiek 21. apríla 1830. S rehoľným rúchom prijala rehoľné meno Katarína.

Práve v tom čase sa mohla zúčastniť na slávnostnom prenesení ostatkov svätého Vincenta de Paul z chrámu Notre Dame do kaplnky lazaristov na ulici rue de Sevres. Už v tom čase sa začali prejavovať mimoriadne omilostenia mladej rehoľníčky v podobe videní. V súvislosti s prenesením ostatkov zakladateľa apoštolských spoločenstiev lazaristov a Dcér kresťanskej lásky Sestre Kataríne Labouré sa po tri dni zjavovalo srdce svätého Vincenta nad malou schránkou s jeho ostatkami v kaplnke noviciátneho domu sestier na ulici rue du Bac. V tom istom roku mala Sestra Katarína v júni videnia Pána Ježiša v Eucharistii a Krista Kráľa. Okrem toho od septembra do decembra zažila tri zjavenia Panny Márie.

V prvom zjavení bolo Kataríne odhalený osud rehole lazaristov počas najbližšieho prevratu, obsahovalo tiež upozornenia a pokyny ohľadom rehoľných pravidiel a výzvu pre Kataríninho spovedníka, aby založil “Združenie mládeže pod ochranou Nepoškvrnene Počatej”, taktiež obsahovalo nemenej dôležitú výzvu na to, aby všetci, ktorých bude niečo trápiť prichádzali do kaplnky na rue du Bac, kde majú dostať od Panny Márie veľké milosti. 27. novembra 1830, sa Panna Mária zjavila v podobe, podľa ktorej neskôr vyhotovili medailu Panny Márie s nápisom “Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame!”, dnes známu na celom svete ako Zázračná medaila.

Táto medaila sa rozšírila najmä po podivuhodnom obrátení židovského advokáta a bankára Alfonza Ratisbonna v januári 1842. Alfonz Ratisbonne bol veľkým odporcom kresťanstva, ale po prijatí Zázračnej medaily od priateľa sa pod vplyvom zjavenia Panny Márie stal kresťanom, katolíckym kňazom, a spolu s bratom Teodorom založil rehoľné sestry a spoločenstvo kňazov Notre Dame de Sion (Sionskej Panny Márie) na obrátenie Židov. Náhle a nečakané obrátenie Alfonza Ratisbonna vyvolalo veľký ohlas a viedlo k cirkevnému schváleniu Zázračnej medaily. Sestra Katarína sa s mimoriadnymi omilosteniami nezdôverila nikomu okrem svojho spovedníka pátra Aladela. Iba po jeho smrti pokladala za potrebné povedať o nich svojej predstavenej.

Počas noviciátu na nej nik nezbadal nič mimoriadne. Bola síce nevšedne nábožná, ale pritom jednoduchá a pokojná. Preto pri ukončení noviciátu predstavení zaznačili o nej takýto posudok: “Katarína Labouré, silná, strednej postavy, vie slabšie čítať a písať. Má dobrú povahu a priemerný úsudok. Je nábožná a usiluje sa o čnosť.” S takýmto hodnotením ju poslali do chudobinca na parížskom predmestí svätého Antona. Tam strávila 45 rokov rehoľného života. Konala najnižšie práce okolo starých, v kuchyni, v krajčírskej dielni, na gazdovskom dvore a na vrátnici. Jej jednoduchosť, poníženosť a pokoj boli najsilnejším dôkazom toho, že omilostenia, ktoré dostala, boli pravé. Keď sa predstavená dozvedela o jej mimoriadnych zážitkoch a vyjadrili svoj obdiv, skromná sestra jej dala najavo, že sa nemá čím pýšiť. Sestra Katarína Labouré zomrela 31. decembra 1876, teda 70-ročná. Pápež Pius XI. ju v máji 1933 vyhlásil za blahoslavenú a Pius XII. v júli 1947 za svätú. Pri exhumácii pred blahorečením našli jej telo neporušené. Uložili ho pod oltárom v kaplnke, kde sa jej zjavovala Panna Mária. Dcéry kresťanskej lásky slávia aj sviatok Zjavenia nepoškvrnenej Panny Zázračnej medaily, a to deň pred sviatkom svätej Kataríny Labouré, to znamená 27. novembra.

Keď mala Zoe 14 rokov, k pravidelnej modlitbe začala vždy v piatok a sobotu pripájať aj pôst. Keď mohla, chodila aj vo všedné dni na svätú omšu do jedného chudobinca. Plná zaujatosť prácou a inými povinnosťami jej nedovolila chodiť do školy. Čítať a písať sa naučila až neskôr. No zato už pri dospievaní vážne uvažovala o svojej budúcnosti. Chcela sa stať rehoľníčkou. Preto odmietala ponuky k sobášu. Pri voľbe rehoľnej spoločnosti jej pomohol živý sen, v ktorom ju svätý Vincent de Paul povzbudil k vstúpeniu do spoločenstva Dcér kresťanskej lásky, ľudovo nazývaného vincentky. Zoe vstúpila do noviciátu vincentiek 21. apríla 1830. S rehoľným rúchom prijala rehoľné meno Katarína.

Práve v tom čase sa mohla zúčastniť na slávnostnom prenesení ostatkov svätého Vincenta de Paul z chrámu Notre Dame do kaplnky lazaristov na ulici rue de Sevres. Už v tom čase sa začali prejavovať mimoriadne omilostenia mladej rehoľníčky v podobe videní. V súvislosti s prenesením ostatkov zakladateľa apoštolských spoločenstiev lazaristov a Dcér kresťanskej lásky Sestre Kataríne Labouré sa po tri dni zjavovalo srdce svätého Vincenta nad malou schránkou s jeho ostatkami v kaplnke noviciátneho domu sestier na ulici rue du Bac. V tom istom roku mala Sestra Katarína v júni videnia Pána Ježiša v Eucharistii a Krista Kráľa. Okrem toho od septembra do decembra zažila tri zjavenia Panny Márie.

V prvom zjavení bolo Kataríne odhalený osud rehole lazaristov počas najbližšieho prevratu, obsahovalo tiež upozornenia a pokyny ohľadom rehoľných pravidiel a výzvu pre Kataríninho spovedníka, aby založil “Združenie mládeže pod ochranou Nepoškvrnene Počatej”, taktiež obsahovalo nemenej dôležitú výzvu na to, aby všetci, ktorých bude niečo trápiť prichádzali do kaplnky na rue du Bac, kde majú dostať od Panny Márie veľké milosti. 27. novembra 1830, sa Panna Mária zjavila v podobe, podľa ktorej neskôr vyhotovili medailu Panny Márie s nápisom “Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame!”, dnes známu na celom svete ako Zázračná medaila.

Táto medaila sa rozšírila najmä po podivuhodnom obrátení židovského advokáta a bankára Alfonza Ratisbonna v januári 1842. Alfonz Ratisbonne bol veľkým odporcom kresťanstva, ale po prijatí Zázračnej medaily od priateľa sa pod vplyvom zjavenia Panny Márie stal kresťanom, katolíckym kňazom, a spolu s bratom Teodorom založil rehoľné sestry a spoločenstvo kňazov Notre Dame de Sion (Sionskej Panny Márie) na obrátenie Židov. Náhle a nečakané obrátenie Alfonza Ratisbonna vyvolalo veľký ohlas a viedlo k cirkevnému schváleniu Zázračnej medaily. Sestra Katarína sa s mimoriadnymi omilosteniami nezdôverila nikomu okrem svojho spovedníka pátra Aladela. Iba po jeho smrti pokladala za potrebné povedať o nich svojej predstavenej.

Počas noviciátu na nej nik nezbadal nič mimoriadne. Bola síce nevšedne nábožná, ale pritom jednoduchá a pokojná. Preto pri ukončení noviciátu predstavení zaznačili o nej takýto posudok: “Katarína Labouré, silná, strednej postavy, vie slabšie čítať a písať. Má dobrú povahu a priemerný úsudok. Je nábožná a usiluje sa o čnosť.” S takýmto hodnotením ju poslali do chudobinca na parížskom predmestí svätého Antona. Tam strávila 45 rokov rehoľného života. Konala najnižšie práce okolo starých, v kuchyni, v krajčírskej dielni, na gazdovskom dvore a na vrátnici. Jej jednoduchosť, poníženosť a pokoj boli najsilnejším dôkazom toho, že omilostenia, ktoré dostala, boli pravé. Keď sa predstavená dozvedela o jej mimoriadnych zážitkoch a vyjadrili svoj obdiv, skromná sestra jej dala najavo, že sa nemá čím pýšiť. Sestra Katarína Labouré zomrela 31. decembra 1876, teda 70-ročná. Pápež Pius XI. ju v máji 1933 vyhlásil za blahoslavenú a Pius XII. v júli 1947 za svätú. Pri exhumácii pred blahorečením našli jej telo neporušené. Uložili ho pod oltárom v kaplnke, kde sa jej zjavovala Panna Mária. Dcéry kresťanskej lásky slávia aj sviatok Zjavenia nepoškvrnenej Panny Zázračnej medaily, a to deň pred sviatkom svätej Kataríny Labouré, to znamená 27. novembra.

sv. Lujza de Marillac

Lujza de Marillac sa narodila 12. augusta 1591 v Paríži vo Francúzsku. Svoj život dala do služieb lásky k chudobným a chorým. Čo môže jej život povedať dnešnému dievčaťu, ktoré sa oblieka do džínsov, rado tancuje na diskotéke a túži po pohodlnom živote v šťastnom manželstve? Čo môžu povedať dnešnému človeku Lujzine formy charitatívnej pomoci chudobným? Odhliadnuc od doby Lujza vyrastala a žila s problémami dnešného človeka. Detstvo mala smutné, pravdepodobne nepoznala svoju matku, lebo bola nemanželské dieťa.

Až do tridsiateho roku bola úzkostlivá, citovo nestála. Svojim deťom chcela dať lásku, ktorá jej chýbala, ale mala iba jedného syna, kvôli ktorému trpela až do smrti. Svoje detstvo prežila v cudzej rodine, lebo spoločenské podmienky nedovolili nemanželskému dieťaťu žiť s otcom. Otec Ľudovít ju zveril do kláštornej opatery a výchovy, kde získala potrebné vzdelanie. Sformovala si svoj náhľad na život a pravdepodobne v týchto rokoch vznikla v Lujze myšlienka oddať sa úplne Bohu. Po otcovej smrti musela prerušiť štúdiá a bývala u chudobnej ženy, kde prešla k domácim prácam. Naďalej však čítala knihy ako Sväté Písmo, Nasledovanie Krista a tiež Filoteu od Františka Saleského, ktorá bola v tých časoch novinkou. Neskôr chcela vstúpiť do prísneho rádu kapucínok, ale pre jej chatrné zdravie a psychickú labilnosť to bolo zamietnuté. Rodina, v ktorej bola ako nemanželské dieťa podceňovaná, ju prinútila 5. februára 1613 vydať sa za obyčajného mešťana Antona le Gras. Narodil sa jej syn Michal, ale v manželstve nebola šťastná.

Cesta kresťanskej dokonalosti sa jej zdala príliš tvrdá a neschodná. Lujza prechádzala smutným životným obdobím. Svetské povinnosti si plnila s veľkou presnosťou, k tomu prísne pôsty, umŕtvovania a duševné krízy viedli k zúfalstvu. Lujza nevedela, čo chcela. Až raz na svätodušnú nedeľu v roku 1623 zrazu dostala Božie svetlo. Všetky jej pochybnosti sa rozplynuli. Počula vnútorný hlas, že raz bude môcť zložiť sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti. Veľký obrat v jej živote nastal po stretnutí s Vincentom de Paul po smrti manžela, ktorý sa jej stal duchovným vodcom. Potom štyri roky navštevovala skupiny, ktoré založil Vincent, povzbudzovala chorých, pomáhala biednym a prinášala trocha pokoja a nádeje do umorených sŕdc. Začali prichádzať aj iné dedinské devy a 29. novembra 1633 sa v tichosti zrodila Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, ktorá pôsobí dodnes. Dcéry kresťanskej lásky spolu s Lujzou a Vincentom na čele dokonale splnili prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu. Svojím úsilím a spoluprácou s Božou milosťou dospeli k hrdinskému konaniu skutkov lásky. Lujza bola vyhlásená za blahoslavenú pápežom Benediktom XV. 9. mája 1920. Dňa 11. marca 1934 ju Pius XI. vyhlásil za svätú.

bl. Laura Vicuňa

Blahoslavená Laura Vicuňa Narodila sa 5. apríla 1891 v Santiagu, v Chile. Jej otec bol pre vládu nepohodlný, a preto sa musel s celou rodinou presťahovať do tvrdého vyhnanstva v Temuca. Tam sa im narodila druhá dcéra Julia Amanda. O pár mesiacov náhla choroba vyhasí Vicuňov život. Po jeho smrti sa Laurina mama, doňa Mercedes, rozhodne presťahovať. V Las Lajas sa stretáva s Manuelom Morom, človekom bezcitným a surovým, ktorý jej sľubuje blahobyt a zabezpečenie jej dvom dcéram. Presťahuje sa s ním na jeho haciendu v Quilquihué a začnú spolu žiť v nemanželskom vzťahu. Mercedes chce, aby jej deti začali chodiť do školy. Dopočuje sa o kolégiu pre dievčatá, ktoré založil duchovný syn dona Bosca, don Domenico Milanesio, v Juníne de los Andes. Tam si Lauru pod svoju ochranu vezme sestra Rosa Azocarova.V kolégiu získa mnoho nových kamarátok, ale najviac sa zblíži s Merceditas Verovou. Na hodine náboženstva sestra Rosa rozpráva o sviatosti manželstva. Laura hneď jasne chápe to, čo jej nebolo celkom jasné – jej matka žije v hriechu. Veľa sa modlí, aby jej matka mala dosť síl zanechať blahobyt a opustila toho muža. Bl. Laura VicuňaV nasledujúcich troch rokoch ide Laura postupne na prvé sväté prijímanie, je prijatá do Mariánskej družiny a príjíma sviatosť birmovania. Ale ani pri jednej z týchto výnimočných udalostí nejde jej matka na spoveď, čo Laure spôsobuje nesmiernu bolesť.

Keď sa cez jedny prázdniny vráti na haciendu, vidí, že Mora berie jej matku iba ako otrokyňu. Mora sa však začne zaujmať o Lauru a keď Mercedes nie je doma, pokúsi sa ju znásilniť. Laura sa mu postaví na odpor s takou silou, akú nečakal. Laura stíska svoju medailu a ďakuje Matke za ochranu. Pri slávnosti značkovania dobytka požiada Mora Lauru o tanec. Tá však hneď pochopí o čo mu ide a odmietne. Ohrdnutý Mora ju vyhodí z domu do dažďa a sychravej noci. Presvedčený, že Lauru zlomí, odmieta jej ďalej platiť školné. Matka jej však vybaví, aby mohla navštevovať kolégium zadarmo. Merceditas sa stáva postulankou, ale Laure to nedovolia, pretože je ešte veľmi mladá. Laura to rozhodnutie prijíma s veľkou bolesťou, ale viac trpí matkiným správaním. Rozhodne sa vziať riešenie do vlastných rúk. Po rozhovore s donom Crestanelom ako 11-ročná, v kostolíku stratenom v Andách urobí jeden z najhrdinskejších skutkov, aký môže vnuknúť Láska: obetuje život za milovanú osobu. O niekoľko mesiacov Laura ochorie a musí sa vrátiť do Quilquihué. Stále sa modlí, aby jej matka odišla od Moru. Laure je stále horšie, tak sa Mercedes rozhodne odísť do Junínu, kde je aspoň lekárnik. Mora neodporuje, ale pobyt v Juníne trval dlhšie. Rozhodol sa, že si Mercedes odvedie domov stoj čo stoj. Laura však presvedčí matku, aby ho poslala preč. Mora Lauru surovo zbije. To bol posledný úder pre jej chorý organizmus a tesne pred smrťou sa prizná matke, že ona sama ponúkla život za ňu. Mercedes jej odprisahala, že odíde od Moru a vráti sa k Bohu. Laura zomrela 22. januára1904, keď nemala ešte ani 13 rokov. Jej matka sľub splnila, hneď na druhý deň sa vyspovedala pri mŕtvom tele svojej dcéry a o niekoľko dní tajne utekiekla z Junínu.

bl.Pier Giorgio Frassati

„Žiť bez viery, bez dedičstva, ktoré si chránime, bez neustáleho boja za pravdu, to nie je život, to je len živorenie.“ Dnešní mladí ľudia, ktorí hľadajú rôzne vzory, môžu nájsť niekoho, s kým sa môžu stotožniť, v osobe tohoto energického mladého muža, v ktorom sa spájala hlboká láska ku Kristovi, túžba slúžiť tým, ktorí potrebujú pomoc, s poslaním preniknúť do spoločnosti a politiky s kresťanskými ideálmi. Pier Giorgio Frassati sa narodil v Turíne v Taliansku na Bielu sobotu 6. apríla 1901. Jeho otec Alfredo Frassati, agnostik, bol zakladateľom a riaditeľom liberálnych novín La Stampa a mal vplyv na taliansky politický život. Jedno obdobie bol senátorom a neskôr veľvyslancom Talianska v Nemecku. Pier Giorgio prežil svoju mladosť v období medzi dvoma vojnami, v období, keď Taliansko prechádzalo procesom sociálneho vrenia a fašizmus bol na vzostupe. Rozvinul v sebe hlboký duchovný život, o ktorý bol vždy ochotný sa podeliť so svojimi priateľmi.

V máji roku 1918 vstúpil do Mariánskej družiny a v novembri sa pridal ku Konferencii sv. Vincenta de Paul a venoval veľa svojho voľného času starostlivosti o chorých a núdznych. Rozhodol sa stať banským inžinierom, aby tak mohol „slúžiť Kristovi medzi baníkmi“, ako to povedal jeden z jeho priateľov. Jeho štúdium mu nezabránilo venovať sa sociálnym aktivitám. Vstúpil do Talianskej katolíckej študentskej federácie (FUCI) a do ľudovej strany, ktorá predstavovala politickú organizáciu pomáhajúcu Katolíckej cirkvi v procese učenia. Páčila sa mu myšlienka spojenia prevažne študentskej FUCI s Katolíckou akciou mládeže, ktorá zase združovala robotníkov, dedinčanov a zamestnaných. „Dobročinnosť nestačí, potrebujeme sociálnu reformu,“ hovorieval, keďže pracoval pre obidve. Bl. Pier Giorgio FrassatiStal sa horlivým šíriteľom katolíckeho denníka Il Momento, ktorý bol založený na princípoch encykliky pápeža Leva XIII. Rerum novarum, týkajúcej sa sociálnych a ekonomických záležitostí. Hoci rodina Frassatiovcov bola dobre situovaná, otec bol veľmi šetrný a nikdy nedával svojim dvom deťom veľa peňazí na míňanie. Avšak aj z toho mála Pier Giorgio dával na pomoc chudobným, dokonca aj svoje cestovné na vlak daroval na dobročinnosť a potom musel bežať domov, aby tam bol načas, pretože u nich bola dochvíľnosť zákonom. Keď sa ho priatelia pýtali, prečo často cestuje vlakom v tretej triede, s úsmevom im odpovedal: „Pretože tam nie je štvrtá trieda.“ Raz keď bol ešte malým dieťaťom, prišla do domu Frassatiovcov žobrať chudobná žena s chlapčekom. Pier Giorgio otvoril dvere, a vidiac bosého chlapca, dal mu svoje vlastné topánky. Po skončení štúdia mu dal otec na výber peniaze alebo auto. Vybral si peniaze a dal ich chudobným.

Zabezpečil izbu pre starú úbohú ženu, ktorú vysťahovali z prenajatého bytu, poskytol lôžko tuberkulózou trpiacemu invalidovi, podporoval chorú vdovu s tromi deťmi. Všetky výdavky si zapisoval, a keď ležal na smrteľnej posteli, dával inštrukcie svojej sestre, ktorú požiadal, aby sledovala potreby rodín, ktoré záviseli od jeho pomoci. Dokonca so svojou takmer nehybnou rukou písal priateľovi z Konferencie sv. Vincenta de Paul, aby mu dal inštrukcie týkajúce sa ich piatkových návštev, ktoré vykonávali každý týždeň. Iba Boh vedel o týchto jeho dobročinných skutkoch, on o nich nikdy nikomu nerozprával. Na talianskom veľvyslanectve v Berlíne ho obdivoval nemecký novinár, ktorý napísal: „Raz v noci v Berlíne, keď teplota vonku klesla pod 12 stupňov, daroval kabát úbohému starému mužovi trasúcemu sa od zimy. Na výčitky jeho otca odpovedal jednoducho: ,Ale, otec, veď bolo tak chladno.‘“ Pier Giorgio trávil čas aj so svojimi priateľmi na vidieku. Turistika bola jeho obľúbeným športom. Na svojich vychádzkach sa títo mladí priatelia neváhali podeliť so svojou náboženskou inšpiráciou a duchovným životom. Pod usmievajúcim sa zovňajškom usilovného študenta univerzity sa skrýval obdivuhodný život mystika. Láska k Ježišovi bola motiváciou jeho skutkov. Denne chodil na svätú omšu a často sa počas dňa vracal k textom evanjelia. Kristus sa pre neho stával stále príťažlivejšou skutočnosťou. „Viera, ktorú som dostal pri krste, ma uisťuje: sám neurobíš nič, ale ak je v centre každej tvojej činnosti Boh, potom dosiahneš svoj cieľ.“ Veľmi silno cítil záhadnú túžbu byť blízko Oltárnej sviatosti. Počas večerných adorácií dokázal stráviť celú noc na kolenách, ponorený do hlbokej modlitby. Mal vplyv na ostatných študentov. Miloval ruženec, jeho modlitbu v rodine a modlil sa ho trikrát denne po tom, ako sa stal dominikánskym terciárom. Návštevu Oltárnej sviatosti po návrate z lyžovačky a účasť na omši predtým, ako sa vybral do hôr, povýšil na pravidelný úkon. Svojmu priateľovi napísal: „Svoje srdce som nechal na vrcholoch hôr a dúfam, že sa mi podarí nájsť ho toto leto, keď zdolám Mont Blanc. Keby mi to moje štúdium dovolilo, trávil by som celé dni na horách, obdivujúc v tom nedotknutom prostredí veľkosť Boha.“ Bl. Pier Giorgio Frassatti Osobnosť Frassatiho bola naplnená vycibrenosťou vyššieho vzdelania a turínskym prostredím vyšších spoločenských vrstiev. Často chodil do opery, divadla a múzeí. Miloval umenie a hudbu a vedel spamäti recitovať celé časti z Danteho. V roku 1922 vstúpil do Tretieho rádu svätého Dominika a vybral si meno Girolamo po jeho osobnom hrdinovi, stredovekom dominikánskom kazateľovi v dobách mravného úpadku. Napriek tomu, že Pier Giorgio bol členom mnohých organizácií, nebol len radovým pasívnym členom, ale mnohé záznamy svedčia o tom, že bol aktívnym v každej z nich a plnil si všetky povinnosti vyplývajúce z členstva. Bol silný antifašista a neskrýval svoje politické názory.

„Nie tí, na ktorých sa pácha násilie, by sa mali báť, ale tí, ktorí ho robia. Ak je s nami Boh, nemusíme sa báť.“

Ako účastník Cirkvou organizovanej demonštrácie pocítil policajné násilie a dokázal strhnúť ostatných mladých ľudí, uchopiac zástavu, ktorú polícia vyrazila niekomu z rúk. Držal ju dokonca vyššie, používajúc držiak na odvracanie policajných úderov. Po tom, ako boli demonštranti zatknutí políciou, odmietol špeciálne podmienky, ktoré mu boli ponúknuté v súvislosti s politickou pozíciou jeho otca, a rozhodol sa zostať medzi svojimi priateľmi. Jednej noci do domu jeho rodiny prenikli fašisti a napadli ho spolu s jeho otcom. Pier Giorgio s nimi bojoval a hnal ich dolu ulicou kričiac: „Čierne gardy! Zbabelci!“

Koncom roka 1925
Pier Giorgio ochorel. Podľa doktorov to mohli spôsobiť návštevy chudobných a chorých. Nevenujúc pozornosť vlastnému zdraviu, pretože jeho stará matka zomierala, jeho choroba bola v príliš pokročilom štádiu, aby ju mohol nejaký doktor vyliečiť. Pier Giorgio zomrel 4. júla 1925 vo veku 24 rokov. Jeho rodina očakávala, že turínska elita a politické osobnosti ako aj priatelia prejavia sústrasť a zúčastnia sa na pohrebe. Boli však prekvapení, keď videli, že ulice mesta boli lemované tisícami smútiacich. Tí, ktorí oplakávali jeho smrť, boli chudobní a úbohí, ktorým on slúžil počas siedmich rokov. Mnoho z nich bolo prekvapených dozvediac sa, že ten mladý muž, ktorého oni poznali ako „Fra Girolamo“, pochádzal z takej vplyvnej rodiny. Boli to tí chudobní ľudia, ktorí žiadali turínskeho arcibiskupa, aby začal proces beatifikácie. Tento proces sa začal v roku 1932 a Pier Giorgio bol 20. mája 1990 vyhlásený za blahoslaveného, spomienka je 4. júla.



© Združenie mariánskej mládeže ~ Webhosting sponsored by Websupport.sk