Svetové dni z Panamy, si priblížime svedectvom nášho ZMMáka Juraja: 

Panama. Pred rokom by som vám na toto slovo povedal maximálne, že je to niekde v strednej Amerike, a ani poriadne neviem, kde. Dnes však toto jediné slovo vo mne vyvoláva mnoho pocitov, zážitkov a spomienok, ktoré sa len ťažko vmestia do niekoľkých riadkov v našom časopise.

Celý príbeh okolo mojej cesty do Panamy a zážitkov v tejto malej krajine je pretkaný Božími dotykmi. Jednoducho, keby Boh nechcel, nie som tam a nezažijem to všetko úžasné… Ja ani neviem, kde začať! Spomeniem preto tie najsilnejšie chvíle a poodkryjem vám kúsok z môjho vnútra.

Ako prvé musím uznať, že vincentské dni pre mňa boli obohacujúcejšie. Strávili sme tam tri dni s tými istými ľuďmi, vytvorili krásne vzťahy, pozdieľali si navzájom svoje životné príbehy… Dodnes s niektorými udržiavam kontakt. Aj prehlbovanie našej charizmy v rámci katechéz bolo veľmi prínosné. No najobohacujúcejší bol pre mňa rozhovor s o. Tomažom Mavričom, naším najvyšším predstaveným a generálnym predstavením Misijnej spoločnosti. Radím vám, ak máte možnosť, nájdite si niekde jeho vyjadrenia, pridajte si ho na FB, čítajte jeho kázne… Tento človek je totiž podľa môjho názoru súčasný svätý Vincent. Pri rozhovore máte pocit, že neexistuje nikto, len vy a on má pre vás celú večnosť… Jednoducho som skrze jeho slová a postoj mohol zakúsiť kúsok neba. Prosím, podporme ho svojimi modlitbami a snažme sa uplatňovať jeho želania a výzvy v našom každodennom živote…

Veľmi silná bola aj adorácia, ktorú sme pripravovali my, Slováci. Nebolo jednoduché vymyslieť spôsob, ako utíšiť rozospievaných a roztancovaných horkokrvných a živelných mladých z krajín amerického svetadielu. Napokon však vďaka mnohým vonkajším prvkom a krátkym scénkam zavládlo hlboké ticho, v ktorom Boh prehováral do sŕdc nás všetkých (skrze slová zamyslení p. Pavla Nogu, no najmä v tichu, ktoré po každom z nich nastalo). Po adorácii nám všetci ďakovali a gratulovali, vraj nikdy nezažili tak blízky kontakt s Pánom… Jednoducho oni tam niečo také vôbec nemajú. Iste, neraz im závidíme ich spontánnosť a radosť, ktorá prekypuje z ich spevov a tancov. No oni nám zase závidia našu hĺbku a schopnosť kontemplácie v tichu pred Pánom. Opäť som nesmierne vďačný Bohu, že som Slovák…

Čo sa týka svetových dní, aj tu bola pre mňa najsilnejšia adorácia. Aj pápežove príhovory ma v mnohom obohatili a postrčili správnym smerom v duchovnom i spoločenskom živote, ale počas adorácie sa ma opäť Pán dotkol akosi silnejšie, a zároveň jemnejšie a vnútornejšie. Ťažko sa to opisuje ľuďom, ktorí neprežívajú moje pocity a môj vnútorný svet. Chcem len svedčiť, že Pán naozaj koná a túži prehovárať v našich životoch. Chce sa nás dotýkať, no potrebuje, aby sme sa mu otvorili. Nechajme sa ním viesť, dovoľme mu pozvať nás na stretnutie! Tak ako ja som pôvodne do Panamy nechcel ísť, no keď Pán všetko zariadil, nedalo sa povedať „nie“, a hľa, tu som a svedčím o tom, že Pán sa stará… Opäť sa mi tak osvedčila veľkosť a dôležitosť odovzdanosti do Božej prozreteľnosti a vkladania všetkého do Božích rúk. Vtedy Pán prichádza ako jemný vánok a vy zacítite kúsok neba… A hoci tú chvíľu predchádza neraz vnútorná suchota, vonkajší nepokoj a neraz aj utrpenie, po Božom dotyku pochopíte, že to všetko stálo za to a Boh vo vašom živote vykonal to najlepšie, čo mohlo byť. Len dôverovať…

Touto cestou sa chcem tiež poďakovať všetkým, ktorí pri mne na tejto ceste stáli – spolupútnikom, ale tiež tým, ktorí ma sprevádzali modlitbou. Aj vďaka vám všetkým to bol taký nádherný a požehnaný čas. Pane, vďaka, že si taký, aký si! Nech je tvoje meno zvelebené aj v mojom živote!

A my na záver dodávame, že do Panamy sa cestovalo cez viacero krajín, morí a oceánov a preto vo fotogalérii nájdeme fotografie aj z cesty (napr. Toronto).