11.2.2012, Sobota, Beluša, 10.30 hod.

„Hm, chutné…tie piškóty sú ale fakt dobré! Tak…tak ehm…žeby sme to zjedli? :)“

Čo iné nám zostávalo? Len tak sedieť v obklopení krehkého, sladkého, lákavého pečivka… Jednoducho sme sa museli poddať. Ale keď už, tak nie hoci-ako ale TVORIVO. A tak vznikla neplánovaná akcia, ktorá nahradila naše pôvodné zmarené plány.  

O mesiac skôr, Belušské Slatiny, stretnutie OS Beluša

„A čo tak piškótovica? Bude Valentín, tak to jednoducho skĺbime — tímová súťaž v tvorení piškótových výtvorov na tému Valentín…“

Vízia Valentínskej piškótovice čaká na zrealizovanie. Teraz už len rozdeliť úlohy pri organizácii, nakúpiť ceny, rozšíriť info všetkými dostupnými prostriedkami dostatočne dopredu.

2 týždne pred akciou, sféry internetové

„Tak čo? Záujem?“

„Vyzerá to tak, že môžeme počítať s dostatkom ľudí.“

„Aj u nás.“

„Fajne.“

Priestory sú, len aby sme sa pomestili. Ešte doklepnúť výzdobu, porotu a zopár dôležitých detailov.

10.2. 2012 – Deň pred akciou, piatok, miesto činu Beluša

„Dodo, spravil by si nám transparent?“

„A tu prilepme tie myšlienky o láske.“

Výzdobný tím pomaly končí svoju prácu.  Zajtra zavčasu ráno to doklepneme -hlavne sladkou výzdobou, ktorá by do rána pri našich početných mlsných očiach  a žalúdkoch neprežila.“   

11.2.2012 Deň D –  9.55 hod.

„Tak myslím, že to bude stáť za to,  všade samé piškóty, som zvedavá, ako sa to všetko poje.“

Všetko je pripravené. Zopár ľudí sa vyjadrilo neurčito, ale to sa vykryje. A ceny skrývame v kuchynke.

11.2.2012 Deň D – 10.15 hod.

„ Prečo?“

„Informovanosť?“ …nie….“ Počasie? Nezáujem? Pohodlnosť? Povinnosti? … iné X?“

Smutní, zronení sedíme na gauči. Nechápeme…nerozumieme..len sedíme a snažíme sa tváriť silní a v pohode. Naše úsilie a všetko toto bude nanič?

Ideme sa modliť desiatok

…za pomoc pri prijatí tohto sklamania a za tých, ktorí neprišli.

Ako to celé skončilo?

Nakoniec sme si to užili my.  Paradoxne — aj keď sme chceli slúžiť. Zatiaľ, čo sme topili na krbe jahodovú milku na piškótové jednohubky, všetky zásoby pochutín, ktoré boli v dohľade ( a bolo ich nadmieru) sme povyťahovali na stôl. A tak vznikala Eifelovka v snežnom smotanovom náleve, rodina Piškovcom a malým Junipišom, podivuhodné piškoauto a véééľa čoko-džemo banánových  jednohubiek. Malo to  grády :). Za seba môžem povedať, že som po dlhom čase prežila pocit pravej detskej radosti a tvorivosti a  s týmito 7 ľuďmi aj pocit spoločenstva. A verím, že keby nás prišlo viac, bolo by i nápadov a radosti ešte viac a možno by vďaka jedáckej posile nemali niektorí z nás taký problém odkotúľať sa domov :). Kto nám pomohol spamätať sa z neúspechu, pokorenia, smútku, sklamania? Matka služby, pochopenia a lásky- Panna Mária. Sami by sme sa nevzchopili a nepozreli na situáciu z iného svetla. Zmeniť prvotné pocity na súcit s neprítomnými a zobrať to ako príležitosť prežiť radostný čas v úzkom kruhu.

Ave Mária!