„My sme tá generácia, ktorá túži zmeniť svet. My sme tá generácia, ktorá túži kráčať vpred“

Niééé, netreba sa báť. Určite sa v tejto chvíli nechcem snažiť o rozbroje. Aj keď sú to na prvý pohľad možno trošku odvážne slová, môžem o nich s pokojom povedať, že určite ak boli myslené revolučne, tak rada sa ich posolstva my, ZMM-áci, chcem(e) držať. Predstavujú totižto text piesne, ktorú nám poskytli mladí „augustiniáni“ počas jednej nádhernej púte. Že aká púť? No predsa pre nás na východe už tradičná (aj keď po minuloročnej odmlke), zrealizovaná k našej Mamke priamo do srdca diecéznej svätyne, k Panne Márii Karmelskej v Gaboltove.

Keďže ZMM je obeta a pre Máriu sa niečo oplatí obetovať, to, čo išlo až z hĺbky srdca (pre Pannu Máriu sa takáto obeta predsa oplatí), bolo rozhodnutie nás – približne 30 mladých ľudí mariánskej rodinky, o tom, že absolvujeme tak, ako kedysi ona sama putovala k Alžbete – túru k Nej pešo. V našich dvoch OS – kách Humenné a Košice sme ako správna Máriina mládež zorganizovali už druhý ročník pešej púte. Po zozbieraní všetkých pasažierov vyrazila z malej dedinky Bardejov posádka nebojácnych odvážlivcov, aby sa odhodlali prejsť približne 16 km cez les, cesty, v pote tváre, „po vlastných“. Cestou sme sa ako správni dobrodruhovia stretávali s prekážkami (slnko, dážď, hlad, ovady, ubolené nohy), ale pre našu Mamku sa nám oplatilo to všetko podstúpiť. Veď na konci nás čakala jej náruč spolu s krásnym programom, ktorý bol pre nás a pre všetkých ostatných pútnikov prichystaný. Okrem rezňov a koláčov, ktoré boli v tom čase našou jedinou stravou, získavali sme aj duchovnú stravu.

Či už to bolo cestou vďaka programu, spestrenému ružencom a rozhovormi, priamo na mieste sa nám dostalo „sladkostí“ nielen od novokňazov Košickej arcidiecézy, ale aj zo zastavení krížovej cesty, adorácie a svätej omše sprevádzanej už známou skupinou z Podolínca, Rieka života. Čerešničkou boli slávnostné sväté omše celebrované košickým arcibiskupom Mons. Bernardom Boberom a spišským pomocným biskupom, Mons. Andrejom Imrichom. Hoci sa možno celá naša akcia neniesla v pompéznosti, predsa bola pre nás znova takým prebudením k tomu, aby sme sa ešte viac zamilovali do nášho ZMM a do našej Mamky. Keď sme odchádzali, v našich telách bolo cítiť náznaky únavy. Nejeden z nás hneď po nasadnutí do autobusu kapituloval pred spánkom.  Ale čo sme si istotne všetci odniesli domov, boli práve slová, ktoré nám augustiniánska mládež počas budíčka ponúkla a ktoré v nás rezonujú až dodnes. Aj po tejto púti a po všetkých zážitkoch chceme sa snažiť byť tou „generáciou, ktorá dokáže zmeniť svet“ – byť revolucionármi Božej lásky v ľuďoch. Nech nám v tom Mamička pomáha.