Bolo 23. 12. 2010. Pre mnohých to bol možno úplne obyčajný zimný deň ako každý iný, pretkaný horlivou prípravou na Štedrý deň. Viete si to predstaviť, mnohí ešte nakupovali vianočné darčeky, upratovali svoje domovy, atď. A napriek tomuto všetkému bol tento deň pre niekoho výnimočným. Prečo? Pretože sestry vincentky v spolupráci s mladými so ZMM a ďalšími dobrovoľníkmi tak ako každý rok, si aj v tento deň spomenuli na všetkých tých, pre ktorých nie je prežívanie týchto sviatkov najľahšie.

Kým sa všetci doma usádzame k stromčeku s darčekmi, v teple a za plné stoly s rodinou, oni práve nemajú kde hlavy skloniť, nemajú nablízku žiadnu rodinu a sú jednoducho sami! Preto sme si pre nich pripravili túto štedrovečernú večeru, pri ktorej sme ich chceli aspoň trošku povzbudiť a ponúknuť im to, čo im najviac chýba: náklonnosť, lásku, úsmev, službu… Všetko sa to odohralo v mestskej časti Juh, ktorá poskytla priestory kultúrneho centra Južan. O 13:00 sa otvorili dvere centra a vyzdobená miestnosť naplnená vôňou z kapustnice bola rýchlo zaplnená do posledného miesta ľuďmi bez domova. Odštartovali sme to slávnostným otvorením a príhovorom dekana a kňaza farnosti Kráľovnej pokoja, o. Bartolomeja Urbanca, ktorý povedal veľa povzbudivých slov. Medzi inými aj to, že Pán Ježiš sa stotožní s každým človekom bez rozdielu, pretože sa nachádza v našich srdciach. Potom sme sa spoločne pomodlili a už sa pohľady presunuli na „javisko“ , na ktorom sme my mladí odohrali krátke divadielko. Bol to obraz starej pobožnej panej, ktorej Pán počas modlitby oznámi, že ju navštívi. Ona sa natešená pustí do príprav. Vyvára, vypeká a keď už má všetko hotové, oblečie si svoje najlepšie šaty sadne si a čaká na príchod. Ale ako tak čas beží, on stále neprichádza. Neskôr sa však tri krát ozve klopanie na dvere, no ani raz to nie je ten, ktorého čaká ona. Prichádza za ňou suseda, chudobný chlapec a bezdomovec, ktorí potrebujú jej pomoc, no ona všetkých odmieta, pretože čaká na Boha. Takto jej zbehne celý deň a jeho nikde. Až v spánku sa jej znova prihovára, že bol dnes u nej trikrát a ani raz ho neprijala. Tým sme sa snažili im dať najavo, že Boh je aj v ich srdciach, aj napriek tomu, že sú často krát odmietaní a ponižovaní. Pred Jeho zrakom majú rovnakú hodnotu ako my všetci. Bezdomovcom sa predstavenie páčilo a odmenili ho búrlivým potleskom, rovnako ako Betlehemsku cestu, v ktorej sme im ukázali, ako Mária s Jozefom hľadali miesto, kde by mohli priviesť na svet dieťa. Po tomto sme požehnali jedlo a pustili sa do obsluhy. Pochutili si na výbornej kapustnici, nechýbala ani ryba a šalát, koláč, oplátky… Po dobrej „večeri“ nasledovalo poďakovanie za tieto dary a každému bezdomovcovi sme dali malý darček – pár ponožiek, ktorému sa potešili. Mnohí nám potom ďakovali, niektorí plakali nielen od radosti, ale aj zo skľúčenosti. Bol to zvláštny pohľad. Pomaly sme sa však blížili ku koncu, o. Bartolomej všetkým udelil požehnanie a oni sa opäť vybrali tam, odkiaľ prišli, na ulicu do zimy. Bol to koniec? Nemyslím, osobne som viac ako kedykoľvek pred tým začala uvažovať o tom, aké by to bolo pekné, keby sme sa k nim vedeli takto správať aj v iný deň. Hrejivé slová, obskakovanie a krásne úsmevy nepotrebujú len jeden deň v roku, ale každý deň! Niekedy to možno pre nich znamená oveľa viac, ako keď im pri prechode okolo bez povšimnutia vhodíme peniaze. Nech je to teda povzbudením, nie len pre vás, ale i pre mňa osobne. Vyhľadať človeka, všimnúť si ho v tom zhone a skúsiť sa zaujímať o jeho potreby. Dať mu najavo, že o neho je záujem, že niekto ho má rád. Možno si povieme, že to nie je v tejto dobe ľahké. Je to pravda, že nie je, ale ani to ľahké nikdy nebolo. Chudobní medzi nami vždy boli, sú aj budú, je len na nás, ako sa k ním zachováme… (Mt 25,34-36; Mt 25,40) Dvere teplej miestnosti sa za nimi síce zatvorili a všetko vyzeralo ako koniec, ale…

Pane, prosím ťa o silu, premeň nás, aby naše srdcia neboli ako tie dvere, ale práve naopak, aby ostali naďalej otvorené pre našich bratov a sestry, ktorí nás potrebujú.

Ste povolaní, aby ste napriek svojej chudobe obohatili svet. Každý život, i ten, ktorý sa ostatným ľuďom zdá najmenej významný, má v Božích očiach večnú a nekonečnú hodnotu. (Ján Pavol II.)

Janka 🙂