15. – 18. septembra sa niektorí ZMM-áci vybrali s predsedom združenia, Milanom Kováčom, a sestrami vincentkami Klárou Bakalovou a Karitas Grobarčíkovou na púť do Paríža. Už počas svätej omše v kaplnke vincentínov v Bratislave pred odchodom na letisko ich P. Ondrej Skočík, CM povzbudil, že idú vlastne „na návštevu k Mame“. A skutočne, celá púť sa podľa spomienok účastníkov niesla v príjemnej, až rodinnej atmosfére nielen medzi nimi navzájom, ale aj s Pannou Máriou, svätým Vincentom a naším Pánom, ktorý ich očividne sprevádzal svojou Prozreteľnosťou. „Sami sme prežili to, k čomu Panna Mária povzbudila sv. Katarínu, keď ukázala rukou na bohostánok,“ zamýšľa sa Veronika Zodlová. „Sem mala prichádzať a otvárať svoje srdce Ježišovi, aby dostala potrebnú útechu do každej životnej situácie. A tak aj my, len čo sme prileteli do Paríža, smerovali naše kroky ako prvé do kaplnky na Rue du Bac.“ V kaplnke je údajne bežné, že po svätej omši sa pútnici doslova „nahrnú“ k oltáru, aby prosili o potrebné milosti Ježiša skrze Pannu Máriu. „To bol môj najsilnejší zážitok, prísť do kaplnky bolo ako prísť domov, na známe miesto plné pokoja a nádeje, kde je neustále prítomná naša Mamička,“ spomína Veronika. V kaplnke, napravo od oltára, je uložené telo svätej Kataríny Labouré (z veľkej časti stále zachované) pod sochou Panny Márie so zemeguľou v rukách. Hneď vedľa je po celý čas vystavená stolička, na ktorej sedela Panna Mária počas nočného (prvého) zjavenia. Naľavo je oltár svätého Jozefa a telo spoluzakladateľky Dcér kresťanskej lásky, svätej Lujzy de Marillac. Hore nad oltárom je maľba, na ktorej je vyobrazené stretnutie Kataríny s Pannou Máriou v noci z 18. na 19. júla 1830. „Kaplnka je prekrásna, no najviac ma oslovilo, koľkí ľudia sem prichádzajú, pričom to nie je práve hlavný ťah Paríža… Na každú omšu, modlitbu, od otvorenia až do večera je tu plno – a predsa ticho, takže človek môže prežívať návštevu kaplnky skutočne hlboko,“ spomína Juraj Švec. Okrem kaplnky však naša skupinka ZMM-ákov navštívila aj miesta ako Eiffelovu vežu, Louvre, či okolie ohňom doničenej baziliky Notre-Dame, ktorá sa stále rekonštruuje. Bezpochyby zaujímavá musela byť aj plavba po Seine, počas ktorej videli najkrajšie dominanty Paríža. Prišli aj na miesta späté so životom sv. Vincenta de Paul – priestory bývalého opátstva sv. Lazára; kostol, pri ktorom nachádzal opustené siroty; či dom a chrám vincentínov na ulici de Sevres, kde v presklenom relikviári spočíva jeho telo. Silným zážitkom bola aj návšteva chrámu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho – Sacré-Coeur – v ktorom je nuestále vystavená obrovská monštrancia s eucharistickým Kristom. „Aj tam bolo množstvo ľudí, hoci mnohí si baziliku prezerali zrejme skôr pre jej umeleckú hodnotu. No i tak tam v centre bilo Kristovo Srdce v Eucharistii a ktokoľvek vstúpil, „musel“ oči uprieť naňho. Strávil som tu dlhšiu chvíľu v tichej modlitbe – bolo príjemné „len tak“ sedieť pri Pánovi,“ zdieľa svoje pocity Juraj. Vďaka Božej prozreteľnosti však prišlo aj k nečakaným situáciám: „Mali sme možnosť stretnúť sa s generálnou matkou sr. Francoise Petit, DKL; nazrieť do archívov sestier; držať v ruke prvé vyrazené medaile a prejsť sa po miestach, kde žila svätá Katarína. Videli sme relikviu jej rúk, ktoré zložila na nohy Panny Márie. Bol to veľmi silný zážitok,“ podotkla Veronika. Podobne nečakane sa niektorým zo skupiny podarilo navštíviť aj kaplnku v štvrti Reuilly, kde Katarínka žila v poslednej časti svojho života. „Tu sme zase videli srdce sv. Kataríny a ako vyzerala jej izba. Akoby nám Mamička a Katarínka chceli poukazovať aj iné veci, než sme plánovali,“ myslí si Juraj. Čo z toho všetkého bol najsilnejší zážitok? Odpovedá Juraj: „kam sme prišli, cítili sme sa skutočne ako doma. Ako na návšteve u Mamy – či v ubytovaní u sestier vincentiek, či u vincentínov, no najmä tam – v malej „zašitej“ kaplnke, kde sa pred takmer 200 rokmi zhovárala Mamička s jednou z noviciek a prosila ju, aby zriadila spoločenstvo, ktorého som dnes súčasťou. Ďakujem, Mamička, že si nás pozvala k sebe na návštevu a vypočula si všetko, čo sme si nosili vo svojich srdciach. Verím, že sa čoskoro vrátime!“